Zenevuocka

Rano som skocila na prve lietadlo z Pariza do mojho milovaneho mesta, odlet o siedmej. Budicek o piatej. Taxi o 5:45.

Nielen ja, aj chudak Kevin bol prispaty, pilot mu musel niekolkokrat pripomenut, aby zatvoril dvere lietadla pred odletom. Skevin kkru, clouz d dor pliz!

Prvy mikrospanok, budi ma Kevinova sestra, ci chcem rozriedenu kavu. Ano, dakujem Vam.

Druhy mikrospanok, citim, ze sa mi otvaraju usta a hlava mi strmhlav' pada nabok, nemozem to volou nijako ovplyvnit, po trojhodinovom nocnom spanku. Zastavi ma az rameno patdesiatrocneho elegana vedla mna. Ocividne mu nevadim.

Cez okienko (hublot) prenikaju prve luce slnka, v Parizi som mala mraky, dazd, tu v oblakoch ani mracika ! Ani vtacika !

Iba Mont Blanc sa tyci, pysne, sam, vyhrieva sa, na mna sa usmieva.

A tu uz moj Eeerbus pikuje, prelieta ponad Jurske hory - doly, a hladucko pristava na letisku Cointrin v Zeneve.

Pochodujem v zastupe biznisludi, pasova kontrola. Este pred nou zazriem Juru inaksie, zblizsia, a zdola.

Dojata Dada stoji na zenevskom letisku, slza v oku, myslienka takato:

"Och. Milujem Zenevu."

A potom dlho nic.

A vecer odlet do Pariza. Tu som.