Syn na dvore, hra basket. 
Strih.
Sympaticky skulava doktorka: "Kolko dni uz preslo?"
Chlapik: "28."
Strih.
Chlapik v bielej koseli, vyzera lepsie ako pred 2 minutami - 10 tyzdnami. Uz nie je popolavy, ma novy uces. Pas mal.
Myska. Vyhlad z okna na zahradu. Leto.
Strih.
Pohlad na Month Blanc. Zima. Sedacka. Na nej dvaja, chlapik s niekym zapalene diskutuje. Ani jeden z nich nema lyze.
Svung. Chapik pada zo sedacky, odraza sa ako lopticka, situaciu zvlada ako vratka macka. Zdviha sa, otaca smerom ku mne. Husto snezi, ledva sa dokaze pozerat do kamery, skoro ho nevidim.
Hlboky nadych, vydych. Nadych, vydych. Uvedomujem si, ten chlapik takto dycha naschval. O dusu. A tesi sa, strasne. Zo seba.
Uz rok sa nedotkol cigarety.
Precitujem to s nim a pristihujem sa, dycham do rytmu!
Citim sa ako pred par rokmi, ked som zo dna na den prestala fajcit, a po par mesiacoch som znovu objavila ten uzasny pocit moct sa dobre nadychnut, vydychnut, nadychnut...
3 komentáre:
nuž ja už nedýcham s ním.. absolútne mi nepríde chuť na cigaretu. 20 rokov absťáku svoje zohralo:)
Ani mne, po rokoch som uz aj zabudla, co je to mat chut na cigaretu. Som tomu rada!
Ale pamatam si, ake je to bolo uzasne, prestat a VYDRZAT nefajcit.
DD
puf puf !
Zverejnenie komentára